ANINA

     Dnes je sedem dní ako nám vo vreckách hrkajú lesklé novučičké eurá, ale i staré ošúchané dobré korunky.. Pomaly si zvykáme na novú menu – veď  inak sa ani nedá. Niekto si privyká ľahko a iný radšej  do obchodu ani nevstúpi. Z každej strany počúvame rozhovory o tom, ako  a kde človek musel dlho čakať, lebo nejakému zamestnancovi to trvalo dlhšie. Ani internet nie je výnimkou. Je tam plno ankiet typu: ako ste spokojný s prechodom na euro, vydali Vám správne, vydali Vám v eurách, či v korunách a pod. Avšak nikde som nevidela opačnú otázku. Lebo každá minca má dve strany. Čo takto opýtať sa zamestnancov: ako Vás firma pripravila na to, aby ste prechod na euro zvládli bez  problémov?

Uvediem príklad na sebe. Pracujem v nemenovanej firme ako pokladníčka - predávam vstupenky. Zo strany môjho nadriadeného bolo v súvislosti s prechodom na euro urobené len to, že mi bolo pripomenuté, že mám odovzdať koruny a prísť si prevziať eurá.  To bolo všetko. Nedostala som žiadnu eurokaukulačku, či novú pokladničku, aby som euromince mala pekne rozdelené a mohla v pokoji vydávať. A o tom ako vlastne vydávať, keďže nemáme elektronickú pokladňu  ani zmienky. Takže pomáhaj si ako vieš. Kaukulačku som si požičala, pokladničku vyriešil môj manžel, keď vysypal šroubíky z nádobky s priehradkami a podal mi ju so slovami: hádam ti to bude dobré, lepšie ako nič. A vydávanie – podľa  svojho vedomia a svedomia. Korunky prepočítať na eurá, odpočítať cenu vstupenky a vydať. Dúfam, že som každému vydala správne. Všetko prebehlo hladko, len tá tržba sa prepočítavala dlhšie, takže mi ušiel autobus a ďalší išiel o polhodinu. V treskúcej zime ma však hrial pocit, že som všetko v pohode zvládla. Len  jedno ma mrzelo, že  môj nadriadený po uskutočnení predaja sa ma ani jednou vetou neopýtal, ako mi to s tou novou menou v prvý deň predaja išlo.